Vyvetraná trieda nie je trieda, v ktorej sa na chvíľu otvorí okno. Skutočne vyvetraný priestor musí mať počas celej vyučovacej hodiny stabilný prísun čerstvého vzduchu a zároveň odvod vydýchaného vzduchu von. Práve v tom je hlavný problém bežných školských tried – vzduch sa zhoršuje priebežne, nie iba na konci hodiny. Maximálne akceptovateľná úroveň CO₂ v triede je 1200 ppm. Avšak v školských triedach je bežnou hodnotou 3000 aj 4000 ppm, čo už predstavuje zdraviu škodlivú úroveň sprevádzanú zvýšenou srdcovou frekvenciou a bolesťami hlavy. 

V bežnej triede je na cca 4,5 m3 objemu priestoru/vzduchu na jedného žiaka ktorý potrebuje 25 m3 čerstvého vzduchu za hodinu. Ak by aj bola trieda dokonale vyvetraná cez prestávku, tento objem vzduchu prejde žiakovými pľúcami už za 12 minút. Ďalších 33 minút vyučovacej hodiny, tak žiaci dýchajú vzduch, ktorý už prešiel pľúcami ostatných spolužiakov.

Mnohí si myslia, že cez prestávku stačí otvoriť okná a trieda sa vyvetrá. V praxi to tak väčšinou nefunguje. Za 10 minút je veľmi ťažké zabezpečiť, aby sa v celej triede vymenilo dostatočné množstvo vzduchu rovnomerne, účinne a bez nepríjemného prievanu. Bežná trieda obsahuje približne 130 m3 vzduchu. Na jeho výmenu počas jednej prestávky by muselo prúdiť dnu aj von približne 200 litrov vzduchu každú sekundu, čo je v reálnych podmienkach školy prakticky nedosiahnuteľné.

Aj pri poctivej snahe vetrať cez každú prestávku sa vzduch v triede počas dňa postupne zhoršuje. CO₂ sa po každej hodine znovu hromadí, pretože za krátku prestávku sa trieda jednoducho nedá dostatočne vyvetrať. Ku koncu vyučovania tak deti často sedia v priestore, kde hladina CO₂ dosahuje 3000 až 4000 ppm. Nejde teda o výnimočný problém jednej hodiny, ale o stav, ktorý sa opakuje každý deň.

Vetranie oknami sa v škole nedá presne a stabilne riadiť. Závisí od počasia, vetra, rozdielu teplôt, polohy triedy aj od toho, či učiteľ stihne a vôbec môže okná pravidelne otvárať. V zime prináša chlad, prievan a tepelné straty, v lete prehrievanie a pri školách na rušných uliciach aj hluk, prach a znečistenie z exteriéru. Otvorené okná počas prestávok navyše prinášajú aj bezpečnostné riziko, najmä vo vyšších podlažiach, a vyžadujú zvýšenú kontrolu žiakov. Takéto vetranie je preto v praxi nepresné, nestabilné a závislé od neustálej pozornosti učiteľov a zamestnancov školy.

Problém s nevyvetranými triedami, vlhkosťou a plesňami sa ešte zhoršuje v školách, ktoré boli zateplené a dostali nové tesné okná. Staré drevené okná boli netesné, a tak dochádzalo aspoň k malej prirodzenej výmene vzduchu aj pri zatvorených oknách. Nové okná sú však zväčša veľmi tesné, takže sa prirodzené vetranie výrazne obmedzilo alebo takmer úplne zmizlo. Ťažko sa pritom hnevať na vedenie škôl. Ak škola investovala do zateplenia a nových okien, prirodzene nechce počas zimy vetrať spôsobom, ktorý znamená únik tepla a vyššie náklady na vykurovanie. Problém je skôr v tom, že pri obnove mnohých škôl sa nerátalo s tým, že spolu so zateplením malo byť riešené aj systematické vetranie. Práve preto je dnes v mnohých školách zdravý vzduch bez technického riešenia veľmi ťažké zabezpečiť.